Už je tomu nejaký ten týždeň, čo mi kamarátka a blogerka Lenka požičala knihu Ivany Havranovej: Lásky jednej smutnej krásky. Pustila som sa do čítania tak rýchlo, ako rýchlo opadlo moje nadšenie. Už z obsahu na zadnej strane obálky knihy som tušila zradu, no vždy sa snažím nebrať ohľad na jej vonkajšie prevedenie. Tak som teda zatla zuby a čítala.
Jedným z mála plusov tejto knihy je zaujímavý štýl písania autorky. Takýto autori majú veľký dar písania. V jednej vete dokáže zhrnúť úžasne veľa nových skutočností a faktov, pri čom dej vôbec nie je narušený zložitými vetnými konštrukciami. Toto elegantné zapracovanie budí v čitateľovi dojem veľmi kvalitného textu. Bystrejšie oko si tiež všimne, že autorka dáva čitateľovi priestor zamyslieť sa, a až po tom mu odhalí svoj úmysel. To je podľa mňa geniálne a neskutočne úctyhodné. No tam to s mojou chválou končí. Neskutočne ma v celej knihe štvala chýbajúca priama reč. Keď sa začítate, možno si to prestanete všímať, no proste to uberá na kvalite. Ak by ste sa ma spýtali čo v knihách najviac nemám rada, asi by to bola prehnaná retrospektíva.
Táto kniha je napísaná takým štýlom že jednoducho neviete kde je sever a myslím si že keď sa zorientujete v polovici knihy tak je to dosť pozde. Na dej sa pozeráte očami autora, no ten v jednej kapitole hovorí ten príbeh a v ďalšej zas iný. A nakoniec sa to všetko zleje do jednej veľkej kopy intríg a falošných vzťahov. Asi po polku knihy poriadne ani neviete čo to vlastne je za dielo. Skôr to pripomína nejakú zbierku poviedok o letných láskach a príkladov nevery v slovenskej realite. Dej budí naozaj zlý prvý dojem, čo môže mnohých odplašiť, presne tak ako mňa. Aj keď som sa občas zasmiala, táto kniha ma vôbec nebavila a preto musím skonštatovať že som ju nedočítala a asi ani nedočítam. To ma mrzí, nerobievam to často. Za dej veľké mínus no jednotka za kvalitu textu.,,Tak si predstavte, že môj Duduško ma nedávno ťahal na nákupy, že potrebuje nejakú poriadnu bielizeň, že všetko má už staré a obnosené, ja na to, že pravdaže, pôjdeme, nakúpime a odrazu... už o tom ani necekne. Neviete, čo sa stalo? Ste také spriaznené duše... hodila rovno do dievčenskej tváre iróniu a výčitku zároveň. Ja? Neviem, pani Janka. Lebo Duduško ma neinformuje o svojej bielizni. My keď sme spolu, tak celkom bez bielizne. Ale celkom. Viete? No... majte sa pekne, dostala zo seba a vôbec nechápala, ako to dokázala. Jana ostala ako prefackaná tenisovou raketou a celkom zabudla vypnúť svoj strojený úsmev. Ten sa zmenil na úškrn a Denisa sa po prvý raz od chvíle ako milý zmizol do ticha svojho domova, cítila dobre, slobodná a silná."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára